| VEDECKÝ ČASOPIS O DEJINÁCH SLOVENSKA A
STREDNEJ EURÓPY
VYDÁVA HISTORICKÝ ÚSTAV SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED, V. V. I. ISSN 0018-2575 (print) ISSN 2585-9099 (online) EV 3084/09
Všetky obsahy sú čitateľom voľne dostupné podľa licencie Creative Commons CC BY 4.0. Indexovanie a abstraktovanie: Web of Science Core Collection: Arts & Humanities Citation Index Additional Web of Science Indexes: Current Contents Arts & Humanities Scopus CEEOL CEJSH EBSCO Historical Abstracts ESF (HUM) |
AKTUÁLNE ČÍSLO | REDAKCIA | POKYNY PRE AUTOROV | ARCHÍV | PREDPLATNÉ | O ČASOPISE | PUBLIKAČNÁ ETIKA | VÝZVY
REAKCIA NA ČLÁNOK D. KOVÁČA „KOMU MÁ SLÚŽIŤ HYSTÉRIA OKOLO HISTORICKÉHO ČASOPISU?“ Na môj pôvodný článok o neetických publikačných metódach v HČ zareagoval hlavný redaktor časopisu D. Kováč. Keďže si dal tú námahu s komentovaním jednotlivých bodov, ktoré sa mu zdajú pochybné, rád mu tieto veci osvetlím zo svojho pohľadu. D. Kováč hneď v úvode spomína, že časopis obviňujem v rôznych médiách. Faktom je, že pôvodný článok bol pre lepšiu zdieľateľnosť uverejnený na mojom profile na stránke Academia.edu, a následne zdieľaný v jedinej Facebookovej (FB) skupine Forum Historiae, keďže som vyhodnotil, že jej členovia sú najvhodnejšou cieľovou skupinou pre článok tohto typu. Ak sa neskôr dostal do iných skupín či ďalších elektronických médií, za to zodpovednosť nenesiem (osobne viem len o jednom zdieľaní v inej FB skupine, kde ale odozva bola skôr vágna). D. Kováč ďalej rozoberá časovú postupnosť emailovej konverzácie, a podáva ju z pohľadu toho, ako ju vnímala redakcia. Musím uznať, že má pravdu v tom, že e-mail s posledným stanoviskom redakčnej rady som uviedol pod chybným dátumom – tu ide o obyčajnú chybu pri kopírovaní, nie je za tým nič tajomné. Čo je z môjho pohľadu zaujímavejšie, vôbec nevyjadruje sa k veciam, ktoré pokladám za podstatné. Konkrétne napríklad k faktu, že s publikovaným stanoviskom posudzovateľa sa redakčná rada pod jeho vedením sprvoti stotožnila, a až po mojom ďalšom apele s tým, že stanovisko sa mi zdalo nedostatočné, či skôr v príkrom rozpore s Etickým kódexom časopisu, sa redakcia k tejto veci vrátila. Je otázne, či by D. Kováč proaktívne inicioval nové prejednávanie tohto podnetu, keby som na stanovisko posudzovateľa nijako nereagoval… Toho sa týka aj zamyslenie sa D. Kováča nad tým, čo som myslel „uzavretím“ predmetnej kauzy. „Tak či onak“ malo znamenať len toľko, že buď sa rada s obvinením vysporiada podľa Etického kódexu, ktorý okrem iného hovorí aj to, že (redakcia) umožní zverejnenie opráv, vysvetlení, ospravedlnení týkajúcich sa príspevku alebo jeho časti, prípadne odstránenie príspevku, pokiaľ je to potrebné a technicky možné; alebo že tú vec zverejním sám. Ak by redakcia vo svojom poslednom vyjadrení prisľúbila aj uverejnenie ospravedlnenia v tlačenej verzii časopisu, čo je postup, ktorý by som od kvalitného vedeckého časopisu očakával, tým by som vec pokladal za uzavretú a nemusel by som ju medializovať. Keďže však z odpovede redakcie nič také nevyplynulo, a skôr sa zdalo, že verejne sa k tejto kauze ďalej vyjadrovať nebude, skončilo to tak, ako to skončilo. Opäť je otázne, či by D. Kováčom zdôrazňované ospravedlnenie, uverejnené zhruba týždeň po medializácii prípadu, bolo nakoniec zverejnené aj bez nej... No a ešte k otázkam, ktoré si D. Kováč kladie na záver svojej reakcie. Skúsme ísť postupne po jednom: Komu a čomu má slúžiť mediálna hystéria, ktorú rozpútal Tomáš Sitár? Ako som spomínal v úvode, článok som publikoval v jedinej FB skupine, ktorá má celkovo zhruba 2200 členov. Príspevok mal 21 emotikonov, 9 komentárov (z toho zhruba polovica mojich) a jedno zdieľanie. Aj keby si ho prečítali všetci členovia predmetnej skupiny, jeho mediálny výtlak bol zanedbateľný, takže o nejakej hmatateľnej hystérii sa tu dá len ťažko hovoriť. Ja osobne som dostal odozvu zhruba od 5-6 osôb, čiže na mojom konci sa to javí ako vec, ktorá viac-menej vyšumela do stratena. Ale ak D. Kováč pociťuje nejakú hystériu, zrejme článok nakoniec padol na úrodnú pôdu a debatuje sa o ňom tam, kde by sa aj malo – na akademickej pôde, mimo môjho dosahu a sluchu. Čo asi od Historického časopisu očakával? Že dáme celé tretie číslo minulého ročníka zošrotovať, alebo publikujeme portrét autora ako príkladného plagiátora? Ako píšem vyššie, očakával som, že redakcia sa k prípadu postaví podľa vlastného Etického kódexu, čiže po preverení podnetu a potvrdení neetického konania nebude naťahovať čas, ale okamžite prisľúbi verejné odsúdenie praktík autora a ospravedlnenie v nasledujúcom tlačenom čísle časopisu. Tým by som ja osobne považoval záležitosť za ukončenú. Od januára, kedy som podal pôvodný podnet, prešlo pol roka a vyšli dve tlačené čísla, čiže času na takýto postup mala redakcia dosť. Je priamo nehorázne, keď sa Tomáš Sitár pokúša porovnávať plagiátorstvo predsedu parlamentu s opakovaným publikovaním vlastných textov? Zaujímavo formulovaná otázka, asi bude skôr básnická, či? Osobne si myslím, že autoplagiát vo vedeckom karentovanom časopise je väčšia nehoráznosť ako plagiát diplomovky u človeka, ktorý ten titul k práci ani nepotrebuje a má ho len pre vlastné uspokojenie. Druhý prípad má síce väčší spoločenský dosah, avšak z akademického hľadiska je len málo významný. To by asi malo byť jasné každému vedeckému pracovníkovi. V materiáloch Tomáša Sitára to vyzerá, ako keby Historický časopis systematicky používal nejaké neetické praktiky. Toto je podstatná vec, pretože D. Kováč sa akosi zabudol vyjadriť k tomu, že redakcii som poslal (a vo svojom texte to spomínam) aj e-mail s podnetom na prešetrenie inej práce P. Ivaniča, publikovanej v HČ v roku 2014, ktorá nesie znaky rovnakého podvodu. Ak ten istý autor prešiel cez recenzný proces časopisu s tou istou taktikou dvakrát, nedá sa už hovoriť o systematickom podvode? Či je už tento čin premlčaný? Ak má Tomáš Sitár nevyriešené veci s autorom, nie je etické, aby na to zneužíval Historický časopis. Neviem, ako D. Kováč prišiel k takémuto záveru, ale s P. Ivaničom nielenže nemám nič nevyriešené, ale ani len začaté. Autora nepoznám osobne, nikdy som s ním nekomunikoval, videl som len jeho oficiálne fotografie a poznám jeho vedeckú tvorbu, lebo je príbuzná tomu, čomu sa venujem ja. A rád by som Tomášovi Sitárovi pripomenul: Doteraz ešte stále platí, že vo vede sa človek má zviditeľňovať vlastným výskumom a vlastnou prácou, nie kritikou práce iných a už vôbec nie neodôvodnenou a hysterickou kampaňou v elektronických médiách. Ďakujem za celkom iste úprimne mienenú pripomienku. D. Kováč by však mohol špecifikovať, v akom štádiu vedeckej kariéry si človek môže dovoliť kritizovať prácu iných – mal by mať aspoň rovnaký alebo vyšší akademický titul ako kritizovaná osoba? Alebo sa porovnáva množstvo a kvalita „zárezov“ v bibliografii? Možno by D. Kováč mohol napísať metodickú štúdiu na túto tému, s presnými kritériami, kedy, ako a koho možno (aj koho nemožno) kritizovať – rád si ju prečítam a nabudúce sa podľa nej zariadim. V kontexte vyjadrení D. Kováča je potom zaujímave, že „kampaň“ pokladá za neodôvodnenú napriek tomu, že vo svojom texte uznal, že P. Ivanič konal neeticky a že redakcia HČ pochybila. Jedným zo znakov hystérie je totiž aj to, že si niekto očividne protirečí aj v základných vyjadreniach. Tomáš Sitár
Dušan Kováč - Komu má slúžiť hystéria okolo Historického časopisu? Peter Ivanič - Reakcia na Tomáša Sitára Tomáš Sitár - Reakcia na reakciu P. Ivaniča Dušan Kováč - Vyjadrenie k odpovedi Tomáša Sitára
Do Vašej pozornosti ďalej
odporúčame:
|
